Kultivačná cesta, ktorú som videl mojím tretím okom.

Od praktizujúceho Falun Dafa z Číny.

Mám takmer 70 rokov. Začal som praktizovať Falun Dafa v roku 1996. S Majstrovou milosrdnou ochranou som kráčal mojou kultivačnou cestou 11 rokov. Majster otvoril moje tretie oko na začiatku mojej kultivácie. Vždy keď som postúpil na vyššiu úroveň, kultivačná cesta sa ukazovala pred mojimi očami. Od začiatku kultivácie som vždy veril v Majstra a vo Veľký Fa. Majster otvoril moje tretie oko na rôznych úrovniach kultivácie. Mohol som vidieť, že jednoduchá myšlienka , ktorú vyvinieme alebo čin, ktorý spravíme tu v ľudskej spoločnosti môže viesť k veľkolepému pohybu, ktorý zatrasie nebom a zemou v inej dimenzii.

“Celý kultivačný proces pre praktizujúceho je procesom neustáleho vzdávania sa ľudských pripútaností.“ (Čuan Falun). Najväčšou prekážkou v kultivácii sú naše ľudské myšlienky. Keď zmeníme bežné ľudské zmýšľanie, ľudská pripútanosť zmizne a naša božská stránka vystúpi. Čoho sa potom báť, i keď čelíme najťažším skúškam? Avšak jediný spôsob ako zmeniť bežné ľudské myslenie je veľa študovať Fa.

Dole napíšem, čo som videl tretím okom, keď som kráčal rôznymi úrovňami na mojej ceste kultivácie. Napísal som to preto, aby som vás povzbudil.

Keď som prvýkrát získal Fa, videl som, že sme boli pod dierou v zemi. Okolie bolo temné a špinavé a prostredie bolo dosť drsné. Potom som videl rebrík z lana a reťaze blízko pri vchode do diery. Chytili sme rebrík akoby sme našli našu záchranu a začali sa šplhať hore. Na začiatku som mal veľa ľudských myšlienok a moje pochopenie Fa nebolo veľmi zrelé. Preto som videl seba veľa krát spadnúť, keď som sa vyšplhal do určitej výšky. Našťastie tam bola vždy veľká ruka, ktorá ma chytila a pomohla mi dostať sa naspäť na rebrík. Potom som sa rýchlo šplhal hore až pokiaľ som sa dostal von z diery.

Potom som videl veľa lán ako visia dole z nebies. Ak chcel niekto vystúpiť, musel sa vyšplhať hore po lane. Bolo už dosť ťažké šplhať sa hore po lane a ešte k tomu tam bolo veľa iných prekážok ako povaly a strechy nad našimi hlavami. Zdalo sa to veľmi ťažké prekonať, ale pokiaľ sme zostali odhodlaní šplhať sa, kdekoľvek sme dosiahli, prekážky automaticky uhli. Vlastne to vôbec nebolo ťažké.

Keď som sa šplhal hore po lane už hodnú chvíľu, dostal som sa k inému miestu. Objavil sa predomnou rad kamenných schodov. Točil sa hore k nebesiam. Schody boli relatívne pevné a každému sa zdalo ľahké po nich kráčať. Boli tam tiež miesta na oddych vedľa schodov, a dokonca tam boli pre nás postele na oddych. Ale ja som sa nezastavoval. Všetko , čo som vedel, bolo, že mám kráčať hore čo najrýchlejšie.

Čoskoro som prišiel k ďalšiemu miestu a kamenné schody zmizli. Keď som sa pozrel dole, na spodku som videl hustý dav ľudí, ktorí boli chabo odetí a vyzerali ako ľudia, ktorí žobrú. Mali ustarostené pohľady, žili v špinavom prostredí a horko ťažko prežívali. Čím vyššie miesto, tým tam bolo menej ľudí. Objavil sa predomnou spodok žiariacej, striebornej šmýkačky. Stúpil som na šmýkačku. Každý krok musel byť pevný a stabilný, pretože hocikto sa mohol veľmi ľahko šmyknúť dole ak nebol pozorný. Veľa ľudí nebolo dostatočne odhodlaných, takže chodili hore a potom padali dole. Ale ak bol niekto poctivý, vytrvalý a odhodlaný, bolo celkom ľahké ísť po šmýkačke nahor.

Po šmýkačke sa objavil drevený stĺp z ktorého trčali žiletky a klince. Stĺp ďaleko, ďaleko presahoval nebesia. Bolo oveľa ťažšie sa šplhať po drevenom stĺpe. Ostré žiletky a klince na stĺpe mohli ľahko porezať naše ruky, preto veľa ľudí zaváhalo a zastavilo sa a niektorí sa ani neodvážili naň vystúpiť. Moje ruky boli zranené od ostrých žiletiek a boli celé zakrvavené. Ale vydržal som bolesť. Hovoril som si, “Šplhaj sa hore, nezastavím sa ani na sekundu“. Nakoniec som dosiahol vrchol, a keď som sa pozrel na moje ruky opäť, boli úplne v poriadku.

Čo som videl potom, bol nekonečný oceán. Bola tam cesta z plameňov v oceáne, ktorá viedla až priamo na druhý koniec. Červené plamene osvetľovali nebo. Ak som chcel ísť ďalej, musel som prejsť cez túto cestu plnú plameňov. Veľa ľudí sa tu zastavilo, pretože si mysleli, že iste zomrú ak by kráčali po plameňoch. Boli vystrašení a nešli ďalej. Takže ďalšia skupina ľudí sa tu zastavila. Ale tí odvážny mohli prekonať hocijakú prekážku.

Našťastie som nepremýšľal veľa a vkročil som do plameňov bez zaváhania. Čo sa mi zdalo zvláštne bolo, že hoci plamene boli silné, nebol som popálený. V skutočnosti sme mohli kráčať ľahko. Uvedomil som si, že sú to naše ľudské myšlienky, ktoré nás brzdia. Keď sa zbavíme ľudského myslenia, staneme sa Bohmi. A ako by sa Boh mohol báť ohňa?

Keď som dosiahol druhú stranu oceánu, videl som krásny farebný svet. Tá scéna bola taká nádherná, že to ani nedokážem vyjadriť ľudským jazykom. Potom sme prišli k ďalšiemu miestu, kde veľa zlatých stĺpov vyžarovalo lúče do všetkých smerov. Uvedomil som si , že to bol ďalší rebrík siahajúci k nebesiam, po ktorom sme sa mali šplhať hore. Ale nevedel som prečo sa veľa ľudí bálo byť blízko zlatých stĺpov a neodvážili sa šplhať hore.

Zlaté stĺpy boli rozdelené do častí a každá časť mala vrstvy vetiev. V každej vrstve sme mohli nájsť miesto kde sme si mohli sadnúť. Po chvíli sme sa vyšplhali nad jednu vrstvu, potom nad ďalšiu vrstvu, až sme napokon dosiahli koniec zlatých stĺpov. Sedel som v strede vrchnej vrstvy a pozeral sa dole. Videl som , že sme veľmi ďaleko od zeme. Len veľmi nejasne som videl tých chabo odetých ľudí, ktorí mali na sebe šaty pacientov z nemocnice. Každý vyzeral žalostne, ako keby boli otrávení. Vedel som, že boli otrávení duchom čínskeho komunistického zla. Musel som ich zachrániť aby neboli zničení spolu s duchom zla.

Potom som videl uprostred oblohy praktizujúcich, ktorí dávali dokopy pravdu objasňujúce materiály na našom mieste objasňovania pravdy. Boli zaneprázdnení robením žltých stoličiek. Keď boli stoličky zhotovené, dávali sa okoloidúcim praktizujúcim. Ja som tiež dostal stoličky od praktizujúcich a neprestával som ich hádzať dole. Tí ktorí dostali stoličky si ich dali pod rohož a šťastne sa usmievali. Vedel som, že je to preto, lebo vnímajúce bytosti sú šťastné z toho , že sú zachránené. Tí, ktorí nedostali žiadnu, úzkostlivo na jednu čakali a nikto nemohol dostať viac ako jednu.

Toto som videl nedávno. Rozumiem tomu tak, že času je veľmi málo a naše cesty sú ešte také dlhé a že sa musím neustále šplhať nahor, pretože Majster na nás čaká na vrchole.

Rád by som využil túto príležitosť a pripomenul tým praktizujúcim, ktorí sú ešte v hlbokom spánku, aby sa rýchlo zobudili. Musíte vedieť , že Majster nás zachránil pred peklom. Nespočítateľné vnímajúce bytosti vo vesmíre nás obdivujú, pretože sme získali v tomto živote veľkú kultivačnú cestu. Ak sa nemôžeme zbaviť osobných záujmov v tomto svete a byť pripútaný k veciam v tomto svete, ak sa vzdáme Veľkej kultivačnej cesty alebo zastaneme na určitej úrovni, bude to niečo , čo budeme ľutovať naveky.

Hore napísané je to, čo som videl počas mojej kultivácie na mojej úrovni. Nemusí sa to vzťahovať na každého. Úprimne prosím spolupraktizujúcich aby láskavo opravili ak je niečo nevhodné.

Vydané dňa: 4. 3. 2007