Česko-slovenská konference výměny kultivačních zkušeností 2024: Bojovnosť

Ctený Majster, milí praktizujúci!

Som praktizujúci Falun Dafa zo Slovenska. Tohto roku som pomáhal na Shen Yun ako ochranka zákulisia. Často som bol na pozícii v rohu veľkej miestnosti, kde bolo veľké otvorené schodisko. Boli sme upozornení, aby sme nerobili hluk, ktorý by mohol rušiť umelcov pri ich prípravách. Jeden večer, práve keď prebiehalo predstavenie, som z horného poschodia počul dvoch mužov, ako sa hlasno rozprávajú a vykrikujú. Ich konverzácia bola hlučná a často aj nevkusná. Pomyslel som si, že s tým musím niečo urobiť, ale rozmýšľal som nad tým, že priestor nado mnou, kde boli tí muži, nám nepatrí a tým pádom nemám právo ich odtiaľ poslať preč. Rozmýšľal som nad rôznymi spôsobmi, ako im zakázať rozprávať alebo ako ich poslať preč, ale nevedel som to vhodne vyriešiť.

Nechcel som na nich vykrikovať a nemohol som opustiť pozíciu, tak som zavolal vedúcemu našej ochranky, či by za nimi mohol zájsť a niečo im povedať, on už bude vedieť ako to riešiť. Tí dvaja muži počuli môj telefonát a začali o mne nepekne rozprávať, no ja som sa radšej zdržal a neurobil som nič. Vedúci ochranky za nimi poslal praktizujúcu, ktorá prišla o chvíľu na to a spýtala sa tých mužov na hluk, ktorý som spomínal. Oni jej odpovedali, že žiaden hluk nepočuli, jedine, že dole niekto telefonoval. To, ako jej odpovedali, sa ma dotklo ešte viac, a už som ostal len ticho. Len čo praktizujúca odišla, zase začali robiť hluk.

Rozmýšľal som, ako tú situáciu správne vyriešiť, a dochádzali mi nápady. Rozmýšľal som, ako ich vyhodiť, akým spôsobom ich vykázať a kde až siaha moja právomoc. Čo si k nim môžem dovoliť a čo nie. Došlo mi, že nemám skutočnú právomoc ich odtiaľ vyhodiť a cítil som sa bezmocne. Medzitým sa tí muži stále hlučne bavili. Hovoril som si, že toto je skúška a očividne je vo mne niečo, čo nevidím. Až vtedy mi to došlo. Mohol som ich pekne poprosiť a situáciu im vysvetliť a šlo by to aj bez toho, aby som kričal, aj keď boli ďaleko. Problém bol v tom, že od začiatku som celú záležitosť chcel riešiť veľmi bojovne a rozmýšľal som, akú mám moc ako ochranka, namiesto toho, aby som to riešil pokojne a súcitne. Stačilo ich slušne poprosiť a vysvetliť im, že máme predstavenie. Keby som to vyriešil takto, určite by to pochopili. Problémom bola moja bojovnosť.

V tom momente, ako som si toto uvedomil, tí muži okamžite stíchli. Z ničoho nič stíchli a odišli, hneď ako som si uvedomil svoj problém. Odišli, lebo som si uvedomil svoju chybu a svoju pripútanosť. Celá situácia bola zázračne vyriešená a ja som sa cítil, akoby zo mňa spadol kameň, no zároveň som sa cítil ako zbitý pes, že som celý čas mal túto bojovnosť a neuvedomoval som si to.

O chvíľu prišiel praktizujúci, vedúci ochranky, a pýtal sa ma na ten problém. Ja som mu vysvetlil, ako to bola moja skúška a všetko, čo sa stalo, bolo namierené na moju bojovnosť a že už je všetko v poriadku. V minulosti som často riešil situácie bojovným spôsobom. Aj keď som už takto ako praktizujúci navonok nekonal, v mysli som bojovnosť stále mal. Teraz som si ju uvedomil a môžem pracovať na jej odstránení.

Majster povedal:

„My hovoríme, že keď spravíte krok späť pri konflikte, zistíte, že moria a obloha sú bez hraníc a veci budú zaručene vyzerať inak.“ (Čuan Falun, Deviata lekcia, Osvietenie)

Keď som sa po predstaveniach vrátil domov, prišla ďalšia skúška.

Jedného dňa som vyzdvihol svoje auto zo servisu, keď boli cesty plné áut. Jedno z áut chcelo agresívne vojsť do môjho jazdného pruhu. Odmietol som spomaliť a pustiť ho, lebo som bol vo svojom pruhu a mal som na to právo. Vodič sa má uistiť, že môže odbočiť do vedľajšieho pruhu. Ten vodič vošiel do pruhu tesne za mnou a tlačil sa na mňa tak, že som ho mal skoro v kufri.

Keď som následne menil pruh ja kvôli zápche, ten vodič za mnou sa chcel tiež presunúť tam, kde ja, a agresívne ma spoza mňa predbehnúť. Lenže ja som bol opäť prvý, kto šiel. Mal som na to právo a riadil som sa predpismi. Vodič za mnou na mňa začal trúbiť a videl som, že je nahnevaný. Videl som, že chcel, aby mu každý uhol z cesty a nahneval sa, keď tak niekto nespravil. V tom momente som mal aj ja v mysli to isté, ale neuvedomoval som si to.

Keď sme zastavili v zápche, vodič vystúpil z auta a kráčal ku mne celý rozzúrený. Prvé, čo mi prišlo na myseľ, bolo: „Ja som praktizujúci, nemal by som sa biť s nikým a za žiadnych okolností.“ Niekedy som premýšľal nad tým, čo by som robil v takejto situácii, keď sa to skutočne ide strhnúť na fyzickú konfrontáciu. Bol som naozaj vystrašený, lebo myšlienka, že by som nemal bojovať a vrátiť úder, vo mne vyvolávala pocit bezbrannosti a bezmocnosti. Taktiež sa snažím zbaviť svojej pripútanosti k bojovnosti a uvedomujem si ju. Nie je to len fyzická bojovnosť, ale bojovnosť každého druhu, ako napríklad pri výmene názorov. Takže ako ten vodič prichádzal k môjmu autu, povedal som si: „Nemusím bojovať, moje auto je zamknuté, takže mi nemá čo spraviť.“ Chcel mi otvoriť dvere, lenže boli zamknuté, tak mi len udrel päsťou do okna. V tom sa autá v zápche pohli a ja som sa pohol tiež. Ten muž odišiel späť do svojho auta. Pomyslel som si: „Práve mi udrel päsťou do okna! Ale to je v poriadku, nechám svoje pocity odísť, nebudem sa strachovať o svoje auto a budem sa správať civilizovane. Nemusím bojovať. Tento problém je za mnou a ja nemusím odpovedať úderom na úder.“

No v tom, ako sa ten muž pohol so svojím autom, narazil nárazníkom do môjho kufra. Vtedy som si pomyslel, že už musím jednať a niečo urobiť, pretože toto už je búračka. Hovoril som si, že toto je očividne moja skúška a ja sa musím zbaviť pripútanosti k bojovaniu. Musím byť schopný nevracať úder. Vystúpil som z auta, dal som si dole okuliare a bol som si istý, že dostanem úder, nevrátim ho späť a nič s tým nespravím. Odfotil som si, ako boli autá nabúrané a odfotil som aj vodiča, aby som sa chránil v prípade, že by chcel volať políciu. Nevedel som, čo robiť, ale chcel som sa s ním porozprávať a problém vyriešiť. Keď som k nemu prišiel, otvoril dvere a ja som mu kľudným hlasom povedal: „Aký je problém?“ Okamžite na mňa začal kričať o tom, ako som ho nemohol pustiť do môjho pruhu. Ja som mu hovoril, že nemal právo ísť do môjho pruhu, keď som tam bol, a že by do mňa narazil. Vtedy mi povedal: „Nemohol si ma pustiť?!“

Vtedy mi to došlo. On má vlastne pravdu a chyba je na oboch stranách. Ak ho budem len ďalej obviňovať a on bude obviňovať mňa, bude to len nekonečný súboj, aj napriek tomu, že zákon je na mojej strane. Pravda je, že aj keď je zákon na mojej strane a ja som ho nemusel pustiť, pustiť ho by bolo pekné a poskytol by som mu pomoc tým, že ho pustím, keď sú cesty plné.

Majster povedal:

„Zákony usmerňujú záležitosti bežných ľudí, čo nie je problém. Byť praktizujúcim je nadprirodzené, takže ako nadprirodzený človek sa musíte správať podľa nadprirodzených zásad a nemerať sa logikou bežných ľudí alebo bežnými zákonmi.“ (Čuan Falun, Deviata lekcia, Ľudia s výbornými vrodenými vlastnosťami)

Mali by sme sa pozerať dovnútra. Uvedomil som si, že som skutočne urobil chybu a od toho momentu som si len priznal svoju chybu a nesústredil som sa na jeho chybu. Povedal som mu: „Máte pravdu, mohol som vás pustiť. Prepáčte.“ Potom v hneve opäť niekoľkokrát zopakoval, že som ho proste mohol pustiť a ja som mu na to stále odpovedal len: „Áno, máte pravdu. Prepáčte.“ Aj keď som bol v pokušení vykričať mu, čo on spravil zle, neurobil som to a iba som sa s kľudom ospravedlnil za to, čo som spravil zle ja. Potom som ho poprosil, aby cúvol s autom a pomohol mi pozrieť sa, či nemám na aute škodu. Spolu so mnou kontroloval auto, zatiaľ čo stále opakoval, že som ho proste mohol pustiť a ja som mu stále hovoril, že má pravdu a že sa ospravedlňujem.

Na aute nebola vôbec žiadna škoda. Po chvíli prestal opakovať, že som spravil chybu a videl, že mu neodpovedám hnevom na hnev a nehádam sa s ním. Usmial sa na mňa, potriasli sme si ruky, zaželali sme si pekný deň a šli sme každý do svojho auta, akoby sa nič nestalo.

Po nejakom čase, keď som si na túto situáciu spomenul, bol som naňho nahnevaný, ale vtedy som si to uvedomil.

Majster povedal:

„V tomto vesmíre je ďalší princíp: Keď ste trpeli veľa, karma vo vašom tele bude premenená. Pretože ste priniesli obeť, koľko ste zniesli, toľko bude premenené, všetko sa zmení na cnosť. Nie je cnosť tým, čo praktizujúci chce? Získate dvoma spôsobmi, keďže aj vaša karma je odstránená. Ak by táto osoba nevytvorila pre vás túto situáciu, ako by ste si mohli zlepšiť svoj charakter? Ak vy a ja sme na seba milí a sedíme tu v harmónii, ako si bude možné zvýšiť kung? Presne preto, že táto osoba vytvorila pre vás tento spor, je tu príležitosť na zlepšenie charakteru a vy ju môžete využiť na zlepšenie svojho charakteru. Nezlepší sa tým váš charakter? Získali ste tromi spôsobmi. Ste praktizujúci. Ak sa váš charakter zlepší, nezvýši sa aj váš kung? Získali ste štyrmi spôsobmi jednou ranou. Prečo by ste tej osobe nemali ďakovať? Mali by ste jej úprimne poďakovať z hĺbky vášho srdca – je to skutočne tak. Samozrejme, zmýšľanie tejto osoby nebolo poctivé, lebo inak by vám nedala cnosť. Ale ona skutočne vytvorila príležitosť na zlepšenie vášho charakteru.“ (Čuan Falun, Štvrtá lekcia, Premena karmy)

Pomyslel som si, že naozaj konal nesprávne a vôbec sa za to neospravedlnil, ale naozaj vytvoril situáciu, alebo aspoň zohral svoju rolu v situácii, v ktorej som si mohol zlepšiť charakter. Odvtedy som tomu mužovi naozaj vďačný. Najviac som však vďačný Majstrovi, ktorý pre mňa pripravuje tieto situácie, aby som si mohol všimnúť svoje pripútanosti, naozaj ich odstrániť a pracovať na svojom charaktere, aby som jedného dňa mohol aj ja vystúpiť na vysoké miesto.

Často, keď si uvedomím svoju pripútanosť, je bolestivé a ťažké sa jej pustiť. Niekedy ma z toho fyzicky bolí srdce a nechcem sa toho vzdať. Problém je v tom, že niekde vo vnútri tú pripútanosť stále chcem mať. Myslím, že je dôležité nielen si uvedomiť svoje pripútanosti, ale ich aj skutočne nechcieť, úprimne a z hĺbky svojho srdca.

Ďakujem vám, vážení praktizujúci. Prosím poukážte na čokoľvek nevhodné.